Vo svojej slávnej eseji Inside the White Cube, jednom z kľúčových textov kritickej teórie umenia, píše Brian O´Doherty o obrovskej posväcujúcej moci Múzea umenia, ktorého najkonvenčnejším formátom sa v 20. storočí stala „biela kocka“. Ide o akúsi zázračnú platformu, alchymický magic box, v ktorom sa veci transfigurujú a stávajú esteticky príznakovejšími a diváci vnímavejšími. Dochádza tu k akejsi kryštalizácii vecí i zmyslov.

Čaro white cube i jeho politiky (politics) boli medzičasom mnohokrát spochybnené. Tzv. inštitucionálna kritika sa transformačnej moci múzea ako „stroja videnia“ už mnohokrát vysmiala, sama sa klasifikujúc za tému umenia. Hoci sa mainstream umeleckej produkcie už medzičasom vydal iným smerom, istá časť umenia stále pracuje a funguje (!) v bielokockovom rámci, a tvorba Denisy Lehockej určite patrí do tejto kategórie.

Inak by sme nemohli vnímať a bytostne dôverovať trom artefaktom precízne nakonfigurovaným v rozľahlej miestnosti a oceniť ich kvality. Vzduch a jeho chvenie medzi objektmi. Vzťah zvislice a horizontály, tiaž zaveseného a položeného; štrukturálnu, tvarovú a materiálovú diverzitu autonómnych objektov, tvoriacich priestorovú koláž. Inak by sme nepristúpili bližšie k centrálnemu objektu Denisinej kompozície a nezavnímali jeho perverznú, až „abjectnú“ vznešenosť, všetky jeho morfologické či materiálové pnutia: jeho mozgovitosť a varlatovitosť, mäkkosť a pevnosť, jeho komplexnosť a hybridnú „komponovanosť“; sedimenty sadry a reflexy plexi, pavučinku sieťky na vlasy…

Ak by sme neverili v existenciu autonómneho umenia (Umenia White Cube), len by sme ľahostajne, agnosticky prešli okolo, utvrdzujúc sa v tom, že umenie je vlastne panské huncútstvo.